Príbeh piva: od pravekých roľníkov až ku mníchom v kláštoroch
Pivo je najstarší alkoholický nápoj v dejinách a ľudstvo sprevádza už tisícky rokov. Jediné, v čom sa líšime od našich predkov, je hádam len to, že si dnes môžeme vybrať z oveľa bohatšej ponuky zlatistého moku. Čo hovorí o obľúbenom nápoji história?
Kvasenie je prirodzený proces, ku ktorému dochádza u väčšiny rastlín. K alkoholu tak chtiac-nechtiac pričuchli nielen naši pravekí predkovia, ale aj obyvatelia živočíšnej ríše. Ľudský metabolizmus však dokáže, na rozdiel od zvierat, vytvárať enzýmy, ktoré pomáhajú alkohol odbúravať. A tak sme sa už v dávnych počiatkoch prvých kontaktov s opojnými látkami naučili vyťažiť z minima maximum. Kde sa však vzal obľúbený nápoj nejedného Slováka – pivo?
Ďalšia šťastná náhoda
Zdá sa, že alkohol vo všeobecnosti má skutočne dlhú históriu, ktorá kopíruje dejiny a významné míľniky celého ľudstva. Niektoré zdroje uvádzajú, že slovo „alkohol“ má arabský pôvod. V arabčine totiž existuje výraz „al-kahal“, ktorý môžeme voľne preložiť ako „jemná substancia“ alebo „jemne rozptýlená látka“.
Samotné pivo je pravdepodobne najstarší alkoholický nápoj a zároveň najstarší „ochutený“ nápoj v histórii. Objav tekutého chleba súvisí s neolitickou revolúciou v mladšej dobe kamennej. V lokalitách, kde sa domestifikácia, pestovanie rastlín a výroba nástrojov dostatočne zakorenili, bol najväčší priestor na objavenie piva, ktoré bolo s najväčšou pravdepodobnosťou len šťastnou náhodou podobne ako u mnohých významných objavov.
Neolitický roľník odkladal svoju úrodu po zožatí do zberných jám. Takto uskladnené obilie sa nikdy nespotrebovalo všetko a časom sa na dne jamy vytvorila vrstva usadenín. Keďže zberné jamy neboli úplne vodotesné a často do nich aj napršalo, obilie začalo kvasiť. Keď sa začala šíriť doposiaľ nepoznaná a lákavá vôňa, stačilo už len jedno – ochutnať.
Prvé pivo „vylepšovali“ chuťou horčice aj sezamu
Prvé kontakty s nápojom, ktorý by už bolo možné označiť za pivo, nájdeme v Mezopotámii pred viac ako 10 000 rokmi. Úrodné údolie medzi riekami Eufrat a Tigris bolo pre alkoholovú revolúciu ako stvorené. Mezopotámia nie je len kolískou civilizácie, ale aj centrom neolitickej revolúcie, ktorú sme spomínali o pár riadkov vyššie. Sumeri, ktorí Mezopotámiu obývali od konca 4. tisícročia p. n. l., boli v príprave piva už celkom zruční. Pripravovali ho z kvasených obilnín, sladu alebo chlebového cesta. Tieto základné ingrediencie nechali poriadne vykvasiť a dochucovali ich napríklad horčicou či sezamom.
Zlatistý mok, o ktorom sa písali prvé verše
Pivo bolo už za krátko obľúbené vo všetkých vrstvách spoločnosti. Dostalo sa dokonca aj do vtedajšieho umenia a najstarší alkohol sa objavuje už v prvom literárnom diele – Epose o Gilgamešovi – kde sa spomína v spojitosti s bohyňou Ninkasi, patrónkou pivovarníctva. Chammurapiho zákonník z obdobia asi 1800 p. n. l. zas opisuje tresty pre podvodných šenkárov, ktorí hosťom nalievali hlavne pivo.
V starovekom Grécku a Ríme pivo považovali najmä za nápoj ľudu. Urodzení bohatí obyvatelia antických štátov si pochutnávali skôr na víne, zatiaľ čo masy sa uspokojili aj s pivom, ktorému hovorili jačmenné víno. Caesar vo svojich Spomienkach na vojnu v Gálii opisuje, ako Kelti holdovali pitiu piva a ako sa vedeli pri jeho konzumácii odviazať. V panteóne keltských božstiev sa dokonca objavuje boh Sucellus, ktorý bol patrónom pivovarníkov. Bol zobrazovaný s veľkým dreveným kladivom v jednej ruke a s objemným hlineným pohárom v druhej. Pivo bolo považované za omladzujúci nápoj, ktorým Sucellus poskytoval ostatným bohom silu a energiu. Tieto schopnosti malo podľa legiend poskytovať aj ľudským konzumentom.
Cirkev musela ustúpiť neoblomným pivolabužníkom
Pivo sa postupne rozšírilo medzi všetkými pohanskými etnikami a základňa fanúšikov zlatistého moku narastala. Zvrat nastal až s príchodom kresťanstva. Misionári a cirkevní predstavitelia považovali pivo a medovinu za pohanské nápoje. Kampaň, ktorú rozpútali, by sa dala nazvať prvou prohibíciou. Tá sa však nestretla s očakávaným úspechom a cirkevní hodnostári museli napokon ustúpiť. Pivo bolo medzi ľuďmi jednoducho také obľúbené, že ich neodradil ani hroziaci trest Boží. Cirkev napokon zmenila rétoriku a pivovarníctvu sa začali venovať mnísi v kláštoroch.
Za kláštornými múrmi sa pivovarníctvo zmenilo na skutočnú alchýmiu. Mnísi sa nebáli kombinovať a vymýšľať nové variácie. Každý poriadny kláštor mal svoj pivovar, v ktorom sa varilo viacero druhov: svetlé pšeničné alebo jačmenné pivo bolo určené pre vyššiu spoločnosť, tmavé zase pre chudobu.
Pivné privilégiá a zákony
Pivovarníctvo sa v stredoveku vyprofilovalo na uznávaný, no najmä výnosný spôsob obživy. Pivovary sa rozšírili z kláštorov aj na iné miesta a neexistovala takmer žiadna dedina, ktorá by na konci stredoveku nemala vlastný pivovar. Mestá a šľachta sa však k pivovarníctvu museli dopracovať cez privilégiá a pivovarnícke privilégium sa tak už v 14. storočí stalo jedným zo základných mestských privilégií.
V 16. storočí bol prijatý tzv. Pivovarnícky zákon alebo Zákon čistoty. Bol prijatý v Bavorsku a určoval pravidlá pre udržanie kvality piva. Postupne sa rozšíril do celej Európy a stal sa základom pre vytváranie noriem, ktoré určovali kvalitu piva. Zákon hovoril hlavne o tom, že pivo nesmie obsahovať žiadne iné pridané látky či suroviny okrem chmeľu, sladu, kvasiniek a vody.
Kto tvrdí, že história nemôže byť aj chutná? Ak ste sa dočítali až sem a už sa vám zbiehajú sliny na pohár chladeného chmeľového osvieženia, za odmenu si zaslúžite poctivé remeselné pivko z Prvého zvolenského pivovaru. Určite neoľutujete.